Pyrotechnika: Symbol fanúšikov!

Rubrika Blog fanoušků & Groundhopping je určena všem, kteří se chtějí podělit s ostatními návštěvníky našeho portálu o své zážitky z cest za svým klubem, groundhoppingem, a nebo o své názory na dění ve světě fanoušků. Text a fotografie posílejte na info@supporters.cz (Blog fanoušků & Groundhopping).

„Zákaz používania pyrotechniky na štadióne!“ Tento nápis poznáme a vidíme už príliš často na rôznych futbalových zápasoch. Pyrotechnika sa stala doslova strašiakom pre širokú verejnosť, ktorá sa nechala znova oklamať políciou, novinármi a futbalovými zväzmi. Uverili predstave, že pyrotechnika je nebezpečnou zbraňou v rukách extrémistov, ktorí vďaka nej sústavne ohrozujú slušných fanúšikov, respektíve divákov.

Aký je však pohľad práve tej druhej strany nikto nevie a nikoho ich názor nezaujíma. Nezaujíma ich prečo považujú určité fanúšikovské skupiny pyrotechniku pre svoju prezentáciu za veľmi dôležitú a kľúčovú.

Na začiatok hovorím, nie som členom žiadnej fanúšikovskej skupiny, ktorá sa na štadióne prezentuje pod svojou vlajkou. Nechodím medzi „ultrasákov“ a nie som ani človek, ktorý odpaľuje pyrotechniku. Považujem sa za lokálpatriota, ktorý iba miluje svoj klub – trnavský Spartak.

Chodím na slovenskú ligu, kde je futbal na veľmi slabej úrovni. Až na malé výnimky odchádzam zo štadióna s pocitom, či sa ešte niekedy vrátia časy, keď mal fanúšik zo samotnej hry výborný pocit a ktorá ťahala tisíce ľudí na futbal. Veľmi často je z ľudí cítiť pocit frustrácie a sklamanie. Na druhej strane si ešte stále môžem povedať, že aj napriek týmto pocitom, sa mi stále oplatí chodiť na môj klub. Tých dôvodov je samozrejme niekoľko. Jedným z nich sú ultras!

Fanatici, ktorí sú na klube tak závislí a už tak pripútaní, že by bez nich klub stratil svoju tvár a zmysel. Bez nich nie je liga ligou. Práve oni sú veľkým ťahákom pre mnohých fanúšikov. A to platí aj pre ženy, či deti. Videl som, ako prežívajú jednotlivé situácie a momenty pri ktorých si normálny človek povie: „nechápem...“ A to už pri nástupe hráčov na ihrisko. Videl som, ako svoje malé ratolesti počas povzbudzovania držia hrdo na rukách a na plné hrdlo kričia oslavné chorály. Pre nich je tento štýl života dôležitý nielen na štadióne, ale aj pri iných príležitostiach, kde sa spoločne stretávajú. Sú to ľudia, ktorí sa považujú za veľmi jednotnú rodinu. Oni sami svojou prítomnosťou dvíhajú úroveň zápasov o 100 percent, a iba oni majú tú schopnosť, strhnúť celý štadión na svoju stranu. Urobiť z priemerného futbalu krásne divadlo, na ktoré sa oplatí chodiť každý týždeň.

A ako s týmto celým súvisí pyrotechnika?

Samotná pyrotechnika je pre nich totálnym vyvrcholením. Je to ich symbol, s ktorým sa radi prezentujú. Považujú to za svoj odkaz, že ich svet, ktorý sa snažia páni na zväzoch zrušiť, nikdy nezničia. Ultras nosia vo svojich srdciach veľmi silný oheň, ktorý sa nedá zahasiť. Vymykajú sa akejkoľvek kontrole, držia sa svojich zásad a predovšetkým je hlavne vďaka nim ešte stále futbal futbalom a nie nudným divadlom. Tak, ako nezničia ľudí s mentalitou ultras, rovnako nezničia ani ich symboly. Na ihrisku môžu behať tí najlepší hráči na svete, ale futbal má svoju skutočnú hĺbku, svoje čaro, ktoré sa už nenachádza na ihrisku. S týmto už hráči nič nemajú, nie sú ničím oproti tým, ktorí na tribúnach nechávajú svoju dušu a lásku pre svoj konkrétny milovaný klub.

Či sa to niekomu páči alebo nie, pyrotechnika má vo svete futbalu a medzi fanúšikmi svoje dôležité postavenie. Zakázať pyrotechniku je niečo podobné, ako keby ste zakázali veriacim, sa po modlitbe prežehnať.

Hovorí sa, že futbal je istý druh náboženstva. Ak je to skutočne pravda, nedá sa proti nemu bojovať. V minulosti to skúšali inými zbraňami, a zakaždým prehrali.

PYRO nie je zločin!

Autor: Blog & Róbert Heteňák