Rozhovor s fanúšikom Šachtara Doneck.

Pripravili sme si pre vás preklad rozhovoru fanúšika Šachtara Doneck pre poľský ultras časopis To My Kibice, ktorý je okrem ultras scény zameraný aj na vojnovú situáciu v krajine a tiež sa hovorí o poľsko-ukrajinských, nie zrovna najlepších vzťahoch. 

Šachtar je jeden z najväčších ukrajinských klubov s veľkou fanúšikovskou základňou. Ako vyzerali začiatky vašej skupiny? A čo z nej zostalo dnes, v časoch vojny na Donbase? 

Náš fanúšikovský kotol vznikol v 90. rokoch kedy sa 10-15 mladých chalanov rozhodlo rozbehnúť fanúšikovanie v Donecku, neskôr v priebehu rokov skupina vyrástla do 800-1000 aktívnych ultras v roku 2013. Potom nastal pre nás čas vojny - ako klub tak aj verní fanúšikovia "Doneckého Šachtara" museli opustiť svoje mesto. Vďaka tomu dnes náš kotol číta okolo 50-60 hláv, do 200 hláv na európskych pohároch. Ostatní fanúšikovia sú rozlezení po celej krajine, niektorí bojujú vo viacerých ukrajinských vojenských jednotkách na fronte. V súčastnosti nemáme lídra ani skupinu, ktorá by zobrala na seba celú organizačnú záťaž. Z aktívnych chuligánskych skupín môžme hovoriť o "The Club", "Hughes Band", príležitostne tiež "North 8". Tiež je mnoho mladých ultras skupín, ktoré vznikli nedávno.

Takže váš život nie je len fanúšikovský - otočil sa hore nohami od ruskej agresií na Donbase. Mohol by si k tomu povedať niečo viac? 

Áno, vojna je vojna - zmenila všetko, nie len v ultras. Všetci žijeme momentálne mimo domova, v exile, naše životy sa otočili o 180 stupňov. Niekto išiel na front, niekto pomáha vojsku. Veľa fanúšikov si myslí, že chodenie na zápasy počas vojny je nevhodné. Niektorí ľudia nie sú s nami. Okrem toho hranie zápasov mimo Donecka sa podpísalo tiež na menšom počte - na našom štadióne sme boli skutočne neporaziteľní, dnes už to nie je tak dobré. Tribúny počas aktuálnych zápasov Šachtara sú takmer prázdne, zatiaľ čo v Donecku sme mali skoro vypredaný štadión. 

Ktorý štadión je momentálne váš domovský? 

V súčasnosti už druhú sezónu v rade sa nachádzame na štadióne Metalistu Charkov. Sám Metalist prestal existovať pretože jeho majiteľ ušiel do Ruska. Majú tam teraz nový tím v nižšiej lige. Predtým sme fungovali na štadióne v Ľvove, na ktorom sme hrali domáce zápasy. Samozrejme pre nás fanúšikov bolo veľmi zložité navštevovať domáce zápasy vzhľadom na vzdialenosť, ale majiteľa klubu to nezaujímalo. V Charkove nechodí veľa fanúšikov na zápasy, ale na Ligu Majstrov býva štadión plný.

Veľa obyvateľov Donbasu podporuje oddelenie vašho regiónu od Ukrajiny. Čo vy na to ako fanúšikovia Šachtara? 

Ľudia, ktorí majú takýto názor sú jednoducho zmanipulovaní vďaka masovej propagande, ktorá trvá už veľa rokov. Plán na ukradnutie východnej Ukrajiny bol vypracovaný už dávno predtým než začala hybridná vojna. V skutočnosti v Donecku aj Luhansku žilo a stále žije viac ľudí, ktorí sú za integritu Ukrajiny. My sme na tribúnach vždy boli na ukrajinskej strane, vždy sme boli patriotmi našej krajiny. Boli sme tiež prvými v regióne, ktorí protestovali proti separatizmu, ale bohužiaľ sme boli v menšine a proti nám stáli ľudia s guľometmi a zbraňami - špeciálne služby Ruska pracovali. My sme na nich poľovali a v dôsledku toho sme museli opustiť naše rodné mesto.

Kde sa presunula väčšina z vás? Vieš ukázať na také miesto? 

Pravdepodobne to je Kyjev, kde sa presunuli mnohí z nás. Navyše, keď sme sa stretli s problémami v Donecku, fanúšikovia Dynama Kyjev boli prvý, ktorí nám podali pomocnú dlaň, ponúkli nám ubytovanie v hlavnom meste a pomohli nám postaviť sa na nohy. Do tohto momentu sme boli nepriatelia, ale spoločné nešťastie nás zjednotilo. A na zápasoch v Kyjeve zaznamenávame najväčšiu účasť. Veľa z nás žije na Donbase, ale už v zóne kontrolovanej ukrajinskou armádou.

A čo s ľuďmi, ktorí zostali v Donbase kontrolovaným Ruskom - vidíte ich občas na zápasoch, alebo zabudli na svoj klub? Chodia na zápasy nejakých iných klubov? Alebo má DNR nejaké vlastné futbalové zápasy? 

Ľudia, ktorí tam žijú nemôžu navštevovať zápasy Šachtara hrané na území Ukrajiny, pretože prekročenie hranice je veľmi problematické a drahé. V Donecku nie je v súčastnosti žiadny profesionálny futbal, jedine raz za čas separatisti organizujú zápasy medzi tzv. tímami DNR a LNR (z Donecka a Luhanska). Vzniklo niekoľko nových klubov, ale bez profesionálneho postavenia. Dokonca sa tam objavili aj nejaké nové "ultras" skupiny - mladé deti napodobňujúce ruskú klímu, ktoré sa tam snažia niečo zorganizovať. Chcel by som tiež upozorniť na ľudí z našej skupiny a skupiny zo Zoryi Luhansk, ktorí z rôznych dôvodov zostali v Donbase. Neprezliekli kabát, a možno nie otvorene, ale podporujú Ukrajinu. Nedávno dvaja chalani z Luhanskej skupiny boli zatknutí separatistami za podporu Ukrajiny a neuznanie separatickej republiky. Miestny súd im vymeral trest v dĺžke 17 a 13 rokov väzenia. Našťastie boli vymenení za dvoch separatistov, ktorých sme chytili a naši chalani sú už voľní. Fanúšikovia v celej krajine zorganizovali pre nich akciu #FreeOvcharenko a #FreeAkhmerov.

V ktorých jednotkách bojujú tí z vás, ktorí išli na front? 

Najväčší počet futbalových fanúšikov z celej krajiny išiel do Batalionu Azov. Jeho najväčším úspechom je oslobodenie Mariupola ako aj účasť v intenzívnych bojoch o Ilovajsk. Batalion sa od roku 2014 značne rozrástol - má svoje vlastné obrnené vozidlá, delostrelectvo a moderné zbrane. Okrem Azova naši chalani bojovali tiež v iných jednotkách ukrajinskej armády. Sú ľudia, ktorí sa zúčastnili v bojoch v Debalceve, Avdiivke, Pieskoch atď. Bohužiaľ, niektorí sú už mŕtvi - na ich počesť máme vlajky na spomienku na skutočných hrdinov.

Vráťme sa k fanúšikovskej tématike. Kto sú vaši priatelia a nepriatelia? 

Nedá sa újsť od vojnovej témy, pretože pre pochopenie dnešnej situácie treba vedieť, že od začiatku konfliktu o Donbas všetky skupiny v krajine prijali dohodu o nenásilí medzi sebou a do určitej miery všetci zostali priateľmi. Ale našimi dlhoročnými priateľmi sú chalani z Poltavy a Odessy. Ak ide o zahraničné priateľstva, tak nemáme žiadne, ale nie je to dávno čo sme naviazali kontakty na bieloruský  Šachtar Soligorsk. Raz za čas sa navštevujeme na našich zápasoch. Ak ide o nepriateľov, z vyššie uvedeného dôvodu nemáme žiadnych v dnešných časoch na Ukrajine. Avšak historicky náš najväčší rival bol Dynamo Kyjev a potom tiež skupiny ako Dnipro, Metalist Charkov, Zorya Luhansk, Metalurg Záporožie a Kryvbas Kryvyi Rih.

Kto sa v súčastnosti prezentuje najlepšie v krajine? 

Ultras zažíva ťažké časy, vojna mala silný vplyv na všetky aspekty života v našej krajine. Takže futbal išiel dole vodou tiež. Kluby zmizli a s nimi aj fanúšikovia. Dynamo Kyjev je v súčastnosti najlepší vo všetkých prípadoch- či choreografie, počtom ľudí doma aj na výjazdoch.

Aká bola vaša najväčšia bitka? 

Predovšetkým sú to pomerne dosť staré časy, veľké bitky boli s Dniprom a Záporožím, v ktorých sa zúčastnilo 70-100 ľudí z každej strany. V súčastnosti ide už len o dohodnuté bitky na poli, bez nejakej väčšej krutosti a nenávisti. Ale čo je dôležité - nikdy sme nebojovali so zbraňami, vždy to bolo len holými rukami.

Stretávate sa dnes, v časoch prímeria na dohodnutých bitkách v lesoch? 

Prakticky nikto už nepociťuje voči ostatným táborom nenávisť a väčšina skupín sú priateľské (možno s malými výnimkami ako "Segedka" Černomorec Odessa a "Rodychi" Dynamo Kyjev). Ale aký by to boli futbaloví fanatici bez dohodnutých bitiek? Takže stále sú pravidelné aj tieto akcie, každý meria sily svojej skupiny na tejto fair play udalosti. Je to skôr sparing - bez nenávisti a krutosti. Ale len na poliach a v lesoch, na uliciach a štadiónoch nikto nevyvoláva nepokoje s inými ukrajinskými fanúšikmi.

Z toho čo vidíme je v súčastnosti viac nepokojov na ukrajinských štadiónoch než v časoch pred Majdanom. Mám samozrejme na mysli európske poháre - taký štadión Dynama Kyjev je dnes určite najnebezpečnejším pre hosťov z celej Európy. A tak som si vyvodil, že to je pravdepodobne z veľkého oslabenia autority ukrajinských orgánov a najmä polície. Súhlasili by ste s tým, že v krajine existuje nejaký druh bezprávia? A či ultras a fanúšikovia znamenajú dnes v ukrajinskom spoločenstve aj v silách štátu viac než pred vojnou na Donbase? V konečnom dôsledku ste vojnovými veteránmi, každý s vami počíta...

Existuje veľa rôznych aspektov na tieto otázky. Áno, je vidieť, že sme sa stali silnejšími, veľa z nás sa prestalo báť polície, ale nie pretože sa stala slabšou, lebo to tak nie je. Jednoducho v čase revolúcie na Majdane, kde sme bojovali najprv proti gumovým projektilom a neskôr proti zbraniam s ostrými nábojmi - strach zmizol. Uvedomili sme si, že keď sa zjednotíme, spolu vytvoríme obrovskú silu. Navyše myšlienka nás spája, sme silnejší duchom, oni to majú jednoducho len prácu, za ktorú majú peniaze... Polícia nie je oslabená - naopak nová vláda veľa investuje do jej posilňovania. Ale verejnosť, predovšetkým vláda pochopila, kto sú futbaloví fanúšikovia. Uvedomili si, že to nie sú jednoducho len fanúšikovia futbalu, ale zároveň sú silní duchom, ako aj fyzicky, ktorí stoja jeden za druhým až do konca. Ak bude treba, znova zoberieme do ruky molotové koktejly a budeme stáť spoločne ako aj pre naše záujmy, tak aj pre našu krajinu. Nie za záujmy vlády, ale za našu krajinu. Veľa z nás prežilo skutočnú vojnu, videli smrť, zažili veľmi hrozné chvíle v živote. Po tom všetkom nie sú pre nás policajné obušky nič strašného. Niektoré mestá ako Charkov a Odessa boli ubránené pred separatistami predovšetkým rukami fanúšikov. Polícia sa stiahla nabok, keď sme boli zabíjaní v Donecku v obrane za ukrajinskú vlajku. Stála bokom tiež, keď sme bojovali s vyzbrojenými separatistami v uliciach Charkova, Dnipru a Odessy. Sú to zbabelí psi, sme silnejší ako oni vo všetkom a vieme, čo bránime a za čím si stojíme. Oni sa zaujímajú len o peniaze. V našom rodnom meste zradili svoju krajinu a prísahu k nej. A pokiaľ ide o útoky na hosťujúcich zahraničných fanúšikov v pohároch, je to spôsobené najmä vďaka chýbajúcim chuligánskym akciám v našej krajine. Zmier medzi ukrajinskými chuligánskymi skupinami zohral svoju rolu a tu je jediná príležitosť bojovať v uliciach mesta, prekvapiť súpera ako v minulosti, o tom sú tie európske poháre.

Pamätám si na časy, kedy ukrajinský OMON vládol na tribúnach a bral všetkých, napr. za odpálenie pyrotechniky. Aká je situácia ohľadom pyrotechniky teraz? 

Od začiatku našej existencie sme vytrvali v neustálom konflikte s majiteľom klubu, ktorému sa nepáčil ultras na tribúnach. Miesto nás vždy preferoval obyčajných fanúšikov futbalu s pivom v ruke. Najväčším problémom pre nás neboli pokuty, ale zákazy na štadión, ktoré sa diali v minulosti, tak aj teraz. Polícia mala tiež problémy s pyrotechnikou. 

Odkiaľ ste čerpali financie na vašu ultras aktivitu, keď ste ešte hrali u vás v Donecku? A na ktoré choreografie najradšej spomínaš? 

Predovšetkým nikdy nás nesponzoroval klub, okrem jedného prípadu v sezóne 2006/2007, kedy nám finančne pomohol s výjazdami v európskych pohároch, ale len s prepravou. Okrem tohto jedného prípadu nám vždy prekážali v našom rozvoji. Ak ide o naše najlepšie choreografie, tak je to samozrejme zložité poukázať na ne, ale osobne najviac sa mi páčili naše choreografie na Šachtar - Metalist v 2003 a Šachtar - Dynamo 2010. Taktiež aj v európskych pohároch sme sa dosť často prezentovali choreografiami, pretože vždy sme sa chceli dobre prezentovať na týchto zápasoch u nás. V sezóne 2008/2009 sa náš kotol prezentoval choreom na každom zápase v UEFA pohári, až do finále (v tom roku Šachtar získal pohár UEFA). Veľmi rád tiež spomínam na našu prezentáciu s AS Rím (2011) a Realom Sociedad (2013).

A ako ste jazdili na výjazdy v pohároch? 

Absolvovali sme niekoľko dobrých výjazdov, napr. do Rímu v roku 2011, Salzburgu v 2008 alebo Milána o rok skôr. Zvyčajne na výjazdy po Európe chodilo okolo 300 ľudí vrátane obyčajných fanúšikov. V súčastnosti je pre nás zložité cestovať po Európe, pretože sme boli nútení opustiť naše domovy a usadiť sa niekde inde, nájsť si novú prácu a s našimi zárobkami to nie je lacná záležitosť aby sme cestovali po európskych pohároch. Dobré je, keď sa nám podarí dať na výjazd do Európy 10-15 ľudí. 

Fandíte aktívne aj reprezentácií Ukrajiny? 

Snažíme sa zúčastňovať všetkých domácich zápasov našej reprezentácie, občas vyvesiť aj vlajky. Všeobecne platí, že podpora našej reprezentácie rastie zo strany ukrajinských fanúšikov - ten tím reprezentuje našu rodnú krajinu, takže to nemôže byť inak.

Musím sa dotknúť trošku nepríjemnejšej témy. Ako vieš, poľsko-ukrajinské vzťahy sú momentálne horšie ako niekedy, obzvlášť medzi fanúšikmi. Je to tým, koľko je dnes politiky na tribúnach, spomína sa tiež na škody utrpené v minulosti. Stred sporu je obvzlášť vo vzťahu k Stepanovi Banderovi a Volyni z roku 1943. Učili ste sa o tomto v škole? Z dôvodu narastajúceho nepriateľstva, vznikol známy apel chuligánov Dynama Kyjev k Poliakom, ktorý sme uverejnili na youtube na prosbu Kyjevčanov, no v Poľsku sa toto video nestretlo s pozitívnym ohlasom. Podľa názoru väčšiny Poliakov, ktorí to video videli obsahuje to video niekoľko nepravdivých informácií, rovnako ako aj zahalené vyhrážky na adresu Poliakov. Na druhú stranu - milióny Ukrajincov našlo v Poľsku azyl od čias vojny na Donbase - ako utečencov, tak aj ekonomických migrantov. Chcel by som tiež vedieť tvoj názor o tých neľahkých ale aj nejednoznačných vzťahoch medzi Ukrajincami a Poliakmi...

Vieš čo, chodil som do bežnej školy v Donbase, kde som sa nenaučil ctiť Stepana Banderu. Od raného detstva nás učili, že Bandera a UPA boli fašistami. Školy nášho regiónu, podobne ako celé spoločenstvo žilo v uctievaní vojakov Červenej Armády, nikdy sa nespomínalo o ukrajinských povstaniach. Ale ja, podobne ako mnoho mojich známych, som sám študoval históriu mojej krajiny, od raného veku hovorím o sebe ako o Ukrajincovi a patriotovi. Pokiaľ ide o históriu - nie je možné ju napísať nanovo, bez ohľadu na to, koľko ľudí sa o to snaží. Tak ako pre vašu krajinu Stepan Bandera, OUN a UPA budú vždy nepriateľmi a k tomu sú objektívne dôvody. Nikto nepopiera Volyňský masaker ako aj iné historické fakty, avšak tí ľudia sú pre nás bojovníkmi o nezávislosť Ukrajiny. Pre nás to sú osoby, ktoré 30. júna 1941 vyhlásili nezávislosť našej krajiny napriek silám Červenej Armády a Tretej Ríše. Nedávno som sa presvedčil na vlastné oči ako sú prekrútené fakty cez propagandistov počas vojny, a konkrétne cez Rusov v Donbase. Je známe, že história je písana rôznymi ľudmi. Preto nebudem diskutovať o tom čo sa dialo medzi našimi národmi v 1943, pretože v konečnom dôsledku som to nevidel na vlastné oči. Avšak pre mňa UPA zostane organizácia bojovníkov o voľnosť Ukrajiny. Vzťahy medzi nami sú fakticky v súčastnosti veľmi napäté, ale čo iného očakávali fanúšikovia Légie Varšava v Kyjeve po tých všetkých príspevkoch a vlajkách na témat Ľvova a Volyňe? Bolo zrejmé do čoho všetkého to vedie. Zároveň však fanúšikovia Dynama Kyjev dokázali mať priateľské vzťahy s inými Poliakmi, konkrétne Hutnik Krákow a Karpaty Krosno. Je to ďalší dôkaz toho, že je možné zachovať normálne vzťahy medzi ukrajinským a poľským národom aj skrz históriu. Áno, sme vďační mnohým poľským dobrovoľníkom, ktorí pomáhali našej armáde - túto skutočnosť nemožno spochybniť. Čo rovnako poukazuje aj na to, že obyvatelia našich krajín nie sú do seba nenávistne nastavení. Apel fanúšikov Dynama Kyjev je veľmi dôležitý, pretože je to pokus o roztrhnutie veľmi silnej ruskej propagandy. My vieme, že od nej môže v každej chvíli začať niečo zlé, a súhlasím so slovami kyjevských kolegov - za našu zem budeme bojovať s každou armádou, so všetkými tými, ktorí nám zachcú zobrať akékoľvek teritórium. 

Je to ťažká téma, dajme ju už na bok. Ešte posledná otázka. Čo myslíš, aká budúcnosť čaká vás a váš klub?  Veríš tomu, že jedného dňa sa vrátite do Donecka? 

Chcel by som tomu veľmi veriť, že sa vrátime do nášho mesta, ale ako učí história, to sa nestane. Pozrite sa na podobné prípady Podnesterska, Náhornej karabašskéj republiky, Abcházska a južného Osetska - to sú konflikty veľmi podobné nášmu konfliktu v Donbase. Vo všetkých z nich bolo zamiešané Rusko, bolo to v jeho záujme. Je to hybridná vojna, ľudia, ktorí v súčastnosti žijú v Donecku a Luhansku vo väčšine nenávidia všetko, čo je ukrajinské, preto to je už viac ako konflikt názorov. Je to otázka tisícov obetí, ktoré zomreli na oboch stranách, a to nezmizne ani sa to nezmení. Videl som všetko na vlastné oči, prežil som ostreľovanie vlastného mesta. Viem, koľko rázy Doneck bol vďaka separatistom v ohni, za čo neskôr obvinili ukrajinské vojská aby miestne obyvateľstvo ešte viac nenávidelo Ukrajinu. Tak to bolo a je na to ohromne veľa dôkazov. Všetko to môže skončiť jedine, keď sa vlády so sebou dohodnú a niekto spraví kompromis. Avšak bude to kompletne iné územie a život tam nikdy nebude normálny. Ešte niekoľko viet z Ukrajiny k Poliakom. Skôr ako usúdite čo sa deje v našej krajine, pokúste sa pochopiť podstatu situácie, prečítajte si niekoľko rôznych verzií z rôznych strán. Až potom si spravte svoje vlastné názory. V posledných rokoch všetky informácie z našej krajiny, rovnako tiež z môjho rodného Donecka boli skreslené. Ruská propaganda pokračuje v práci a ako odpoveď na ukrajinskú vládu uverejňuje svoje vlastné nezmysly. Televízia a média sú vždy klamlivé, nezáleží na tom koho prezentujú  - a v dôsledku toho obyčajní ľudia trpia. Prečo? Verte mi, že v našom meste začala vojna medzi susedmi doslova kvôli televíznym správam. Keď televízia trepala v celom našom regióne o ukrajinských fašistoch, ľudia začali v to veriť a začali sa diať strašné reči. Keď v Donecku separatisti prešli do ofenzívy, polícia aj miestne úrady zverejnili osobné údaje mnoho našich členov. Naše fotky, adresy a aj prezývky viseli na internete s podpismi "fašisti". A čo viac, plagáty s týmito fotografiami boli neskôr umiestnené v meste! Ľudia nás začali navštevovať do naších domovov so snahou nás zabiť! Keď sme na jar 2014 chodili na pro-ukrajinské zhromáždenia, vedeli sme, že oproti nám vyjdú ľudia, ktorí nás budú chcieť doslova zabiť. Mali už zbrane zhabané od policajtov, bezpečnostných služieb a tiež privezené zbrane z Ruska. A to všetko začalo od informačnej vojny! K tomuto môže viesť propaganda, takže by ste si mali dávať pozor na tento faktor. Nie všetko je tak jednoduché. Veľa šťastia chalanom vo vašej fanúšikovskej aktivite!! 

Ďakujeme za zaujímavý rozhovor! 

zdroj: TO MY KIBICE